Historia botaniky

V najstarších dobách ľudskej civilizácie sa ľudia na rastliny pozerali najmä z hladiska ich využitia. A to hlavne z potravinárskeho, medicínskeho, ale aj textilného. Poznatky, ktoré o nich získavali im slúžili na to, aby sa dozvedeli, ako určité rastliny získať, pestovať ich a poznať ich využitie.
Grécki filozofov zaujímala otázka, či sú rastliny živé a ich vzťah k živočíchom a človeku.

ARISTOTELES (384 pr. Kr. - 322 pr. Kr.) sa zaoberal najmä živočíchmi, no jeho práca sa dotkla aj rastlín. Zaraďoval rastliny do stredu medzi neživé veci a zvieratá a veril v existenciu prechodných foriem medzi rastlinou a živočíchom.
V kontexte s rastlinami sa často spomínala otázka "duše", ktorá by dnes bola pravdepodobne nahradená pojmom "život". Otázky, čo je život, prečo rastliny pratria medzi živé organizmy a ako sa odlišujú od neživého zaujímala starých Grékov.
ARISTOTELES opísal život ako schopnosť myslieť, cítiť, hýbať sa a rásť.

Práce Aristotelovho žiaka THEOPHRASTA (371-286 pr. Kr.) ovplyvnili mnoho generácií vedcov. Boli to nasledovné diela:

De historia plantarum
De causis plantarum

De historia plantarum
Práca pozostáva z deviatich kníh. Veľkú pozornosť venuje anatómii rastlín (kvetom, listom, plodom, semenám, koreňom, vnútornej štruktúre). Okrem toho sa zaoberá drevinami (pestovanými i divo rastúcimi). Všimol si, že kultúrne dreviny, ak sú vypestované zo semena, majú tendenciu vracať sa k divorastúcim typom a sú náchylné na choroby, zatiaľ čo potomkovia divorastúcich stromov sú rovnakí ako ich rodičia a voči chorobám odolnejší. Poukázal aj na to, že klíčivosť semien závisí od veku semien. Systematicky rozdelil rastliny na stromy, kry, trváce byliny a byliny.

De causis plantarum
V šiestich tematicky rozdelených knihách sa venuje rozmnožovaniu rastlín: Existujú dva typy rozmnožovania: zo semien, alebo z častí inej rastliny. Niektoré rastliny sa rozmnožujú iba jedným spôsobom, iné obomi. Skúma aj vplyv prostredia (počasia, prítomnosti iných rastlín, vzdialenosti jednotlivých rastlín od seba) na rastliny, najmä stromy. Dáva rady na pestovanie drevín: výber pôdy, hnojiva, doby hnojenia, okopávanie, odstraňovanie burín. Zaoberá sa aj pôvodom a rozšírením obilnín, chuťou a vôňou rastlín.

Rimania boli veľmi praktickí ľudia. Ich poľnohospodárstvo bolo na vysokej úrovni. Napríklad, aby v zime zabránili zamrznutiu rastlín, pestovali rastliny pod sklom. Na ochranu pred mrazom prikrývali horné časti rastlín.

Najznámejším rímskym autorom, ktorý sa zaoberal rastlinami bol DIOSKORIDES. Všímal si rastliny z hľadiska ich medicínskeho využitia a zanechal najrozsiahlejší zoznam rastlín staroveku (opísal asi 500 rozličných rastlinných druhov).

Ďalší autor, o ktorom je potrebné sa zmieniť, je PLÍNIUS STARŠÍ. Na rastliny sa pozeral iba z hľadiska ich využitia. V prvom rade ho zaujímali stromy, pretože dokážu uspokojiť základné potreby ľudí. Opisuje vavrín, pomaranč, ale aj obilniny, zeleninu a okrasné rastliny. Ďalej sa venoval tým okrasným rastlinám, ktoré poskytujú včelám potravu. Nakoniec sa zaoberal divorastúcimi rastlinami, ktoré sú buď krásne, alebo pekne voňajú a jedlými a liečivými rastlinami.

ĎALEJ ->

Pri príprave tejto stránke boli použité informácie z: Peter v. Sengbusch, 1999: Botany: The History of a Science. http://www.rrz.uni-hamburg.de/biologie/b_online/e01/01.htm