Historia botaniky - renesancia

Začiatkom 14. storočia sa v Európe rozšíril nový myšlienkový prúd, ktorý mal pôvod vo Florencii. Bola to renesancia, ktorá znamenala znovuzrodenie antických myšlienok. V 16. storočí sa založilo viacero univerzít, spočiatku v severnom Taliansku (Padova, Pisa, Bologna) neskôr aj v zvyšku Európy (Leiden, titul Montpellier, Heidelberg). Pod ich vplyvom sa štúdium rastlín začalo vykonávať na živom materiáli, nielen podľa kníh, ako tomu bolo zvykom v stredoveku. Botanický výskum bol stále v službách medicíny. Vynájdenie kníhtlače sprístupnilo vedeckú literatúru širším vrstvám obyvateľstva a podnietilo publikovanie množstva flór rozličných krajín. Objavné cesty vykonané v 15. storočí priniesli do Európy nové rastliny, medzi ktorými boli dnes bežne pestované jedlé rastliny.

LUCA GHINI, ktorý pracoval v záhrade v Pise bol prvým, kto lisovaním a sušením konzervoval rastliny a vytváral tak herbár. Najstarší zachovalý herbár pochádza od jeho žiaka CIBA (1532).

OTTO BRUNFELS (1488-1834) , bernský lekár, bol prvým, kto publikoval originálnu prácu týkajúcu sa pôvodných rastlín, Herbarum vivae eicones ad naturae imitationem: sum[m]a cum diligentia & artificio effigiatae, una cum effectibus earundem, in gratiam ueteris illius, & iamiam renascentis herbariae medicinae, ktorá je doplnená množstvom ilustrácií od Hanza Weiditza.

HIERONYMUS BOCK (1498-1554) vykonal niekoľko botanických expedícií, na ktorých zbieral rastliny a následne pestoval ich vo svojej záhrade, aby mohol sledovať ich vzťahy. V roku 1953 bola publikovaná jeho práca Kreutterbüch: Darin Underschei dt Namen und Würckunng der Kreütter, Staüden, Hecken und Beümen Sampt Iren Früchten so inn Teütschen Landen Wachsen.

Dielo De historia stirpium commentarii LEONARDA FUCHSA (1501-1566) publikované v roku 1542 patrí ku klasickým botanickým prácam. FUCHS k už známym rastlinám pridáva najmenej 100 rastlín, ktoré neboli dovtedy spomenuté. Rastliny sú tu zoradené podľa abecedy.

KONRAD GESNER (1516-1565) si ako prvý všimol, že flóra je rozdelená do viacerých zón v závislosti od nadmorskej výšky.

Najvýznamnejším talianskym botanikom tých čias bol CESALPINUS (1519-1603), profesor v Pise. Jeho hlavná práca De plantis bola nová v mnohých ohľadoch a mala veľký vplyv na Karola Linného. Zaoberala sa viacerými vetvami botaniky, ako je morfológia, anatómia, biológia, fyziológia, systematika a nomenklatúra. Ako podklad k teoretickým úvahám slúžili CESALPINOVI jeho vlastné pozorovania. Porovnával semená a púčiky a pokúšal sa dokázať, že najdôležitejšou časťou semena by mohla byť tá časť, kde majú pôvod klíčne listy. Pozornosť venoval aj morfológii kvetov. Jeho systém rastlín bol založený na rozličnej štruktúre plodov. Tomuto bolo stále nadradené klasické rozdelenie na stromy, kry a byliny podľa THEOPHRASTA.

V tomto období bolo publikovaných viacero herbárov. Ich autormi boli WILLIAM TURNER, JOHN GERARD, MATTHIAS DE L'OBEL, PIETRO ANDREA MATTHIOLI.

ĎALEJ ->